Fragmenty mysle obraz

V jednom tichom okamihu sa roztrhla niť medzi snom a bdením. Na plátne sa otvorilo oko, ktoré nepozerá von, ale dovnútra. Z jeho mihalníc visia slzy, nie pre minulosť, ale pre otázky, na ktoré odpovede nikdy neprídu. Červené stehy držia pokope to, čo sa kedysi rozlomilo. Sú jazvami, no zároveň aj dôkazom, že aj zlomené sa dá spojiť. Nad nimi sa vznáša číslo sedem – tiché znamenie šťastia, ktoré sa dá chytiť len vtedy, keď sa človek odváži hodiť kockou osudu. Medzi mesiacom a otáznikom dýcha ticho. Pery a srdce sú prísľubom vášne, no vášeň tu nie je odpoveďou, ale ďalšou hádankou. A za tým všetkým sa mihajú žlté vlny, ako šepot svetla, ktoré sa vracia aj v najhlbšej tme. Tento obraz nie je výjavom reality, ale mapou duše – roztrieštenou, popretkávanou symbolmi, ktoré si človek nesie, keď hľadá sám seba. Je to spoveď, ktorú nemožno prečítať rozumom, iba cítiť.